O mne

omne1

Som Adriana

Volám sa Adriana Gazdová. Žijem na Slovensku, som vydatá, mám syna. Rodina ma chráni a podporuje. Vždy mám aj nejaké zvieratko – psíka 🐕, mačku 🐱 v záhrade, ba aj ježko 🦔 sa k nám chodí nakŕmiť. 🙂 Mám rada prírodu, vážim si ju. V prírode si oddýchnem či už formou prechádzky v lese alebo si len tak posedíme v lese, na lúke, pri jazere alebo v záhrade. Bývam síce v Bratislave, ale dá sa to aj tu. Relax považujem za nevyhnutné vyváženie pracovnej záťaže. Som lektorka v oblasti daní a účtovníctva.

* * *

Uprednostňujem rozumné fakty pred emóciami. Som hĺbavá, nie povrchná. V mojom živote prevláda sklon k jednoduchosti: som skromná, nenáročná, nemám rada, keď ľudia veci zbytočne komplikujú. Ťažko znášam nespravodlivosť, pokrytectvo a lož. Riadim sa heslom: ži a nechaj žiť. Milujem láskavosť, lásku, dobromyseľnosť. Všetko, čo vyvolá teplo na duši a úsmev na tvári. 🙂

A prečo vznikol tento blog? Odpoveď nájdete nižšie v mojom príbehu.

Rakovina – môj príbeh

Viem, že mnohých nezaujíma trápenie druhých, a preto som svoj príbeh dala takto bokom od iných článkov. Aby som vás nezaťažovala svojimi starosťami. Ak na mojom blogu hľadáte len pomoc pri rozhodovaní o voľbe životného štýlu, zdravej stravy a podobne, skrátka pre vás pozitívne veci, tak tento článok ani nečítajte, lebo toto je moja výpoveď. Moja veľmi súkromná výpoveď o mojich pocitoch a trápení v súvislosti s rakovinou. Takže, ak hľadáte pozitíva, nečítajte tento článok. Je z veľkej časti o prístupe lekárov a ten pozitívny, bohužiaľ, nie je.

Ak hľadáte ponaučenie, nájdete ho tu. Ak stojíte na rázcestí a hľadáte odpovede na otázky

Ktorou cestou sa vybrať? Ktorá je tá správna?“ alebo „Ako ďalej žiť?“,

tak rozhodnutia, ktoré som urobila ja a s ktorými sa tu s vami podelím, vám môžu pomôcť zodpovedať tie otázky.

Na mojom blogu budem vychádzať z vlastných skúseností, z vlastnej zmeny životného štýlu. Takže nepôjdem v duchu tejto doby a nebudem vás ohurovať bombastickými názvami ako „Za 7 dní štíhla línia“ alebo „Ako za 5 dní zmeníte svoj život“ a podobne. Zhodila som prebytočné kilá, a verte, že ich bolo dosť. Moja súčasná štíhla línia je výsledkom zmeny stravy a myslenia. Neplánovala som schudnúť, ale žiť zdravo. To, že som schudla, bol len vedľajší efekt. A krásny efekt, musím podotknúť. 🙂 A za 7 dní sa to nedá. Ani neviem určiť presný počet dní, za ktorý som zmenila svoj životný štýl. Môžem však povedať, že moje rozhodnutie padlo v priebehu pár dní.

Vy a ja nemáme totožnú minulosť. Niečo však spoločné máme, keďže ste zavítali na môj blog a čítate tieto riadky, že? Máme veľmi podobné problémy – viac či menej nás potrápia choroby alebo ľudia, s ktorými sa stretávame, niekedy je problém v prostredí, v ktorom žijeme. K môjmu nakopnutiu správnym smerom „pomohla“ séria dramatických okolností, ktoré sa udiali v krátkom časovom rozpätí:

  • Trápili ma závrate.
    Najprv len pár minút denne. Postupne, rokmi sa predlžoval čas ich trvania: aj dva dni po sebe, nie len niekoľko hodín. Lekári nedospeli k diagnóze, liečili formou pokus – omyl.
  • Zomrela mi mladšia sestra Miška na rakovinu.
    Mala 40 rokov. Bolo to v januári 2017. Sedela som pri nej v nemocničnej izbe, držali sme sa za ruky a viedli sme posledné rozhovory, v ktorých hodnotila svoj život a svoje chybné rozhodnutia. Povedala, že keby dostala druhú šancu, tak by nikdy nepodstúpila to sedemročné trápenie, ktoré jej lekári naordinovali. Poprosila ma, aby som sa jej postarala o syna Miška, ktorý tam s nami celý čas bol. Jej syn bol svedkom celého utrpenia od začiatku až do konca. „Od začiatku“ znamená od svojich deviatich rokov. Koniec bol, keď mal 16 rokov, keď jeho mama umierala a trávil s ňou deň a noc na onkológii. Ako by ste sa cítili na mojom mieste a čo by ste odpovedali, keby sa vás Miško tú poslednú noc, keď jeho mama práve chrčiac spala, opýtal: „Tak my teraz čakáme na jej smrť?“. Ja som cítila neopísateľný, monumentálny smútok. A hnev na tieto choré šarlatánske „liečebné“ postupy, ktorými postupne otrávia ľudské telá a ešte majú tú drzosť vlievať ľuďom do ich ustráchaných dušičiek falošnú nádej na uzdravenie. Moja sestra Miška im, žiaľ, uverila. Zomrela po strašných mukách.
  • Závrate a akési zoslabnutie tela má trápili čoraz viac.
    Rekord bol 9 dní nepretržite po sebe trvajúce závrate. Po sestrinej smrti som každý deň plakala. Nedokázala som to všetko zlé vymazať z pamäte. Neviem, či ste to už zažili, že skúšate všetko možné, aby ste na „to“ nemysleli a nedá sa. Vaša myseľ sa k „tomu“ stále vracia. Nech som robila, čo som robila, a roboty som mala veľa – prednášala som, študovala zmeny zákonov a pripravovala som si materiály na školenia a podobne, aj tak som stále nedokázala vytesniť z mysle obrazy mojej sestry Mišky, keď zomierala a keď už bola mŕtva a ja som jej dávala pusinky na ten jej chomáčik bledučkých vláskov... Môj smútok bol však taký obrovský, že ma celú pohlcoval. A to nebolo dobre.
  • Tri mesiace po Miškinej smrti diagnostikovali po mamografii rakovinu mne.
    Týždeň po mamografii mi zavolali, aby som sa dostavila o týždeň na sonografiu (ultrazvuk). Tam som sa vyšetrujúcej lekárky pýtala, čo je vo veci. Nechcela mi nič povedať. Len toľko, že sa mám objednať do prsníkovej ambulancie u nich, na onkológii. Ináč, len tak na okraj, objednávanie v OUSA v Bratislave je otrasné – kým som sa dostala k doktorke Eve M. do ambulancie, stálo ma to asi 7 hodín času, 2 návštevy kliniky. Dňa 21.4.2017 som sa dozvedela výsledok z mamografie. Uvádza sa v ňom: BI-RADS 4c. Ak sa v tom nevyznáte, vysvetlenie nájdete na viacerých miestach na internete. Znamená to až 95 percentnú pravdepodobnosť rakoviny. Pýtala som sa doktorky v prsníkovej ambulancii, ako to ona vidí na základe popisu lekárky z rádiológie, na základe snímok z mamografie, ktoré mala pred sebou na obrazovke a na základe vlastných dlhoročných každodenných skúseností v ambulancii. So všetkou vážnosťou mi povedala, že to vidí tak, že mám rakovinu prsníka.

Ocitla som sa akoby pod tmavými búrkovými oblakmi. Akoby som sa nemohla nadýchnuť, akoby som dobre nevidela. Tápala som v bludisku a hľadala východ.

Stála som pred obrovskými, ťažkými otázkami: Mám sa zveriť do rúk tým istým lekárom ako moja zomrelá sestra? Liečiť sa tou istou metódou - chemoterapie, ožarovania, operácie? A kam to povedie? K sedemročnému trápeniu ako si vytrpela Miška?

A vynárali sa ďalšie a ďalšie otázky. Napríklad, prečo sa ku mne doktorka Eva M. v prsníkovej ambulancii na onkológii tak hrubo správala, keď som jej povedala, že si ďalší postup musím premyslieť. Skoro vyletela z kože. Niečo sa mi tam nepozdávalo. Prečo ten tlak? Prečo mám hneď podpisovať papiere, že súhlasím s takým a takým postupom? Veď som sa práve dozvedela diagnózu, ktorú nikto z nás nechce počuť. Emocionálne som sa rútila dole, plakala som. Potrebovala som čas na upokojenie sa a na zhromažďovanie faktov ohľadom rakoviny.

Keď som sa spýtala tej doktorky na štatistiky, koľko ľudí sa vyliečilo inou cestou, besnela. Kričala. No, tak to už v poriadku nebolo vôbec nič. A dokonca: podľa reči tela tej lekárky som si všimla, že klame, keď hovorí o dobrých výsledkoch liečby. Nedôvera sa vo mne vzdula ako obrovská láva.

Doktorke Eve M. sa neodporuje. To som v tej prsníkovej ambulancii zistila veľmi rýchlo. Evidentne je tá doktorka zvyknutá rozhodovať o krutých osudoch ľudí. Ja mám však rada pod kontrolou vlastné telo. Preto ma doktorka označila za hlúpu bezdomovkyňu, ktorá neukončila ľudovú. Ani si neuvedomila, ako hlúpo sa správala ona. Lekár nesmie kričať na pacienta. Lekár nesmie nadávať pacientom do hlupákov. Alebo sa mýlim? Či to sa bežne robí, a dokonca za situácie, keď sa oznamuje pacientovi taká vážna diagnóza ako je rakovina?

Keď som ja študovala na Lekárskej fakulte UK, učili nás, že sa máme správať k pacientom slušne a závažné ochorenia, ako je rakovina, máme oznámiť pacientovi s citom. Spomínam si aj, že na prednášky z internej medicíny nás namiesto 320 študentov chodilo len zopár, tak traja až piati. Takže väčšina, a predpokladám, že medzi nich patrí aj táto lekárka, sa veľa o chorobách a o vzťahu k pacientom nedozvedela. A tá väčšina sú, bohužiaľ, súčasní lekári.

Vrátim sa ešte k tej otrasnej skúsenosti v ambulancii na onkológii, kde som bola prvý a posledný raz. Všimla som si, že ma doktorka po 40 minútach v jej ambulancii ani neprehliadla. Iba čo sme sa dohadovali a viedli úplne neplodný dialóg. Vyzvala som ju, aby ma prehliadla. Obnažila som si vrchnú časť tela a pani doktorka mi začala prehmatávať prsníky. Dostala poslednú príležitosť, aby si napravila meno, aby sa mi predviedla ako fundovaná odborníčka. A opäť - nemilé prekvapenie nenechalo na seba dlho čakať. Šmátra po mne, prehmatáva mi prsia, zdalo sa mi, že sa akosi „stratila“. Vyzvala som ju, aby mi jasne povedala, kde a čo cíti, že je v neporiadku s mojim prsníkom. Namiesto odpovede odo mňa odstúpila, aby obišla stôl, išla sa pozrieť do dokumentácie z mamografie, vrátila sa ku mne, a opäť s vážnou tvárou prehmatáva už len ten správny prsník a akože našla to správne miesto. No, tak také divadlo som nečakala. Každý, aj úplne neznalý človek, ktorý ale vie čítať, by si z dokumentácie vedel prečítať, že sa jedná o pravý prsník a ložisko je vpravo hore. Lebo to tam bolo napísané. A potom by každý človek, aj neodborník, bol „múdry“ a vedel mi povedať to, čo ona: Je to tu, vpravo hore. No, pekné divadlo. A takáto osoba ma má akože vyliečiť?!

Ešte dodám, aby som bola presná, čo malo nasledovať, čo som mala absolvovať ako prvé. Ako som už spomínala vyššie, bola som najprv na mamografii, potom na sonografii (ultrazvuku) a potom v prsníkovej ambulancii. Tam som mala podpísať doklady, že súhlasím s vyšetrením, ktoré sa volá vákuová mamotómia. Odmietla som toto vyšetrenie so slovami, že si musím zistiť bližšie informácie ohľadom tohto vyšetrenia a až potom vydám rozhodnutie či s ním súhlasím alebo nie. To bol moment, kedy mi tá doktorka povedala: „Rozprávať sa s vami je ako s hlúpou bezdomovkyňou, ktorá nevyštudovala ľudovú.“. Upozornila som ju, aby sa ovládala a nekričala. Dosť mi to prekážalo. Zvláštne, povedala, že to by som ju mala počuť ako kričí na pacientky. No, tak som sa zberala na odchod. Zakričala mi do tváre: „Do roka ste mŕtva!“ Tak to zabolelo. Ani som si vtedy neuvedomila, že táto veta ma zasiahne na najbližší rok. Táto veta bola dôvodom, prečo som sa rok v noci budila na nočnú moru, s krikom, spotená a v panike som uvažovala, či žijem. Láskavá a najmä súcitná a slušná lekárka, však?  

Poďme ešte k tej vákuovej mamotómii. Je to forma biopsie, ale s veľmi hrubou ihlou, s prsníkom nadmerne stlačeným a dlho stlačeným (aj dve hodiny). Na jednej strane nám hovoria, že ak si nájdeme hrčku na prsníku, nemáme ju tlačiť a na druhej strane, pri tomto vyšetrení (a aj pri mamografii) je prsník extrémne stlačený. Takže ako to potom je? Nejedná sa tu tak náhodou o výrobu pacienta? Pýtala som sa doktorky, aký bude ďalší postup v prípade, ak biopsia bude v poriadku. Povedala, že o rok zase mamografia a pri rovnakom náleze zase vákuová mamotómia. No, a máme to tu! Ako hovorím, silno mi to zaváňalo „výrobou“ pacienta. Preto som potrebovala čas. Zistila som, že výsledky bývajú vo veľkej miere falošné. Pozrela som si videá a fotky vákuovej mamotómie na nete. Ak máte slabý žalúdok, ani to nepozerajte. Mne to pomohlo pri rozhodovaní, jednoznačne som nesúhlasila s takým brutálnym vyšetrením. Moje telo nebude takto nerozumne a nechutne ničené.

Doktorke som o dva pracovné dni oznámila svoje rozhodnutie. Už keď som s ňou komunikovala prvýkrát u nej v ambulancii, tak som namiesto vákuovej mamotómie žiadala magnetickú rezonanciu (skrátene MR). Odmietla mi vydať žiadanku. Vraj MR nič neukáže. Ja mám vedomosť o tom, že sa MR môže použiť pri diagnostike rakoviny. Na tomto sme sa dohadovali vyše polhodiny. Zbytočne.

Keďže som zástanca myšlienky, že keď je problém, treba ho riešiť, preto som išla za svojim gynekológom. Predložila som mu výsledky mamografie a správu od tej doktorky z prsníkovej ambulancie z onkológie a požiadala ho o vystavenie žiadanky na MR. Nemal s tým najmenší problém. Keď si prečítal moje správy, pýtal sa ma, celý zhrozený, či viem, čo mi je. 🙂 Milý človek. Poprial mi veľa šťastia.

Opäť nás čakala cesta späť na onkológiu, kde som odovzdala žiadanku na MR v OUSA v Bratislave. Treba to u nich vybavovať osobne, telefonicky sa nedá, resp. nedalo. Keď pani zdravotnícka pracovníčka na MR oddelení videla na žiadanke moje meno, tak sa akoby zasekla v objednávaní a povedala mi, že sa mi telefonicky ozvú budúci týždeň a dajú mi termín. Bolo to v apríli 2017. Teraz je apríl 2019. Doteraz sa mi neozvali a nedali mi termín. Zo „zákulisia“ som sa dozvedela, že to zariadila tá doktorka Eva M.. Vraj mi nesmú dať termín. A ak by som naliehala, tak mi majú dať termín veľmi neskoro, napríklad tak o rok, ale s tým, že keď sa dostavím na samotné vyšetrenie, majú ju zavolať a ona vraj prehlási, že vyšetrenie MR je v mojom prípade kontraindikované a teda mi ho nemôžu vykonať.

Nie som z tých, kto sa ľahko vzdáva. Gynekológ mi dal druhú žiadanku na MR. Išla som s ňou na bratislavské Kramáre, veď aj tam robia MR prsníkov. Našla som si ich na webe, je to firma Dr. MAGNET s.r.o.. Najprv sme sa (s manželom) opýtali recepčnej, či robia MR prsníkov. Odpoveď bola áno. Tak som jej odovzdala žiadanku a poprosila som o termín. Recepčná chcela aj lekársku správu, ktorú si okopírovala. A potom si všimla moje meno a začala voľajako zmätene rozprávať, že nevie, či tam u nich robia aj MR prsníkov. Že mi potom niekedy zavolajú. Opakovane som sa jej jasne pýtala, či je to v súvislosti s mojim menom. Sotva znateľne mi kývla hlavou na znak súhlasu. Paráda. Už mi to začalo byť smiešne a jasné ako facka. O týždeň mi zavolali. Vraj tam u nich MR prsníkov nerobia.

Dobre. Tak toto som potrebovala. To bola posledná kvapka. Všetky tieto ich kroky, ktoré mi mali ublížiť, ma postrčili k rozhodnutiu, že od zdravotníkov, od lekárov, od nemocníc musím utekať čo najďalej. Svoju prácu nerobia preto, aby mi (nám) pomohli, ale len preto, aby si zarobili. Namiesto pomoci ubližujú. A treba sa zamyslieť komu ubližujú. Chorým, slabým.

Dovolím si zhrnúť fakty: doktorka Eva M. povedala, že mám pred sebou maximálne 1 ROK ŽIVOTA. Vážne sa zamyslime – sú tu dôležité otázky: Prečo lekárka zabránila tomu, aby mi vykonali vyšetrenie, keď vedela, že do roka zomriem? Prečo zabránila tomu, aby mi bola poskytnutá zdravotná starostlivosť?  Naše odpovede sa budú asi rôzniť. Ja si myslím, že sa cítila premožená, nahnevaná, že ma nedostala pod svoju kontrolu a že som jej nedovolila urobiť si zo mňa ďalšieho pacienta.

Všetko poukazuje na to, že rakovina je jeden veľký biznis, pri ktorom sa na pacientovi zarábajú veľké peniaze – zarobí nemocnica, zarobia lekári, výrobcovia prístrojov aj farmaceutické firmy. Je to obchod s chorobami. Avšak choroba neleží v regáloch v predajni, chorobu treba dostať do človeka, do živej bytosti. Až vtedy si obchodníci začnú plniť vrecká. A ako sa to v našej spoločnosti hovorí takýmto obchodníkom? Aha, viem. Poskytovatelia zdravotnej STAROSTLIVOSTI. Česť výnimkám!

Preto som sa vrhla do štúdia faktov ohľadom rakoviny. Hľadala som pravdu a, ako sa hovorí, kto hľadá, ten nájde, aj ja som našla pravdu o rakovine. Dokonca vyšla aj kniha s tým názvom: Pravda o rakovine. 🙂 Ale predtým, než sa mi dostala do rúk, som si našla správy od ľudí na nete, ktorí sa sami vyliečili. Najmä ma upútal príbeh jednej ženy, ktorá napísala, že pred 17 rokmi jej diagnostikovali (tuším) posledné štádium rakoviny a odišla z nemocnice a liečila sa tak, že jedla ovocie, zeleninu a oriešky v surovom stave a za mesiac sa cítila lepšie a za 2 mesiace bola zdravá, mala peknú farbu kože. A zaujalo ma, že sa často sprchovala, či kúpala. Teraz mi je to už jasné, zbavovala sa toxínov, zmývala ich z kože. Ale nechcem tu ísť do podrobností. Skrátka, tak trochu som sa „opičila“ po nej. Pre mňa to znamenalo iskričku nádeje a prvú pomoc.

Navyše som vytiahla z police starú, takmer zabudnutú knižku o šťavách z čerstvej zeleniny a ovocia. Sú tam recepty na liečbu rôznych ochorení. Prvý týždeň som si robila šťavy na závraty, a až potom na rakovinu.

Keďže výsledok mojej mamografie ukázal, že mám v prsníku mikrokalcifikáty, pohľadala som aj na to recept. Viete čím sa odstraňujú kalcifikáty (usadeniny vápnika) z tela? Citrónovou vodou. Nie vákuovou mamotómiou. Dajte si do pohára teplej vody čerstvú šťavu z jedného citróna a vypite to. Robte to pár dní a kalcifikáty sú fuč. Pomohlo mi to aj na kĺby na rukách – prvé tri dni ma boleli, ako sa vápnikové usadeniny rozpúšťali.

Postupne som menila svoje stravovacie návyky. Prechádzala som na prevažne zeleninovú stravu, najmä v surovom stave. Z mliečnych výrobkov si dám občas čerstvý prírodný kozí syr, menej často bryndzu, ale len pravú ovčiu. Vždy z nepasterizovaného mlieka. Pasterizácia zabije všetko živé a prospešné.

Od apríla 2017 každý deň ráno vonku cvičím: zabehám si a urobím si malý kardiotréning v podobe striedania krátkych behov s pokojnou chôdzou. Potom niekoľko výpadov, pridám k tomu cviky na rotáciu trupu. Na záver sa dôkladne „vydýcham“ aj s pomocou rúk. Celé mi to zaberie tak 15 minút. Poradil mi to môj syn Alex, je profesionálny osobný kondičný tréner. Vrele ho odporúčam. 🙂

Zmenila som na sebe veľa: zdravo sa stravujem, pravidelne cvičím, prehodnotila som svoju psychiku, odbúrala som nadmernú záťaž (stres), pridala som relax - raz za týždeň chodím do sauny. Skrátka žijem tak, aby som posilnila svoju imunitu, aby som bola zdravá, plná elánu a mala spokojný život bez bolestí. Darí sa mi to, stále pridávam nejaké plus môjmu životu. Cítim sa výborne, mlado, telo mám pružné, štíhle, ohybné, myseľ čistú, tvár usmievavú. Ľahko riešim úlohy, akoby som našla nejaký ďalší zmysel. V novembri 2018 som absolvovala preventívnu lekársku prehliadku a výsledkami z nej bola unesená aj moja starostlivá obvodná lekárka. Povedala: „Ako malé zdravé bábo.“

Som zdravá. Úžasné výsledky, že? Keby som to neskúsila na vlastnej koži, poviem, že je to neuveriteľné. Toto dokáže zmena životného štýlu? Fantastické. Som nesmierne rada, že som si vybrala túto cestu. Je to cesta krásy, čistoty, zdravia, ale, samozrejme, je za tým aj obrovské sebaovládanie, sebadisciplína. Takto sa bojuje s rakovinou. Nie ako obetný baránok, ktorý si nechá svoje telo dorezať, otráviť a spáliť (tým myslím operácie, chemoterapie a rádioaktívne žiarenie). To nie je boj, to je pohŕdanie vlastným ja, vlastným životom.

Momentálne ma napĺňa navyše dobrý pocit, že robím niečo zmysluplné pre vás, pre mojich čitateľov, nových priateľov. Ak môj príbeh a moje články pomôžu zachrániť aspoň jeden ľudský život, budem to považovať za úspech. Už ako dieťa som hovorila, že keď raz budem veľká, budem veterinárka alebo lekárka. Skrátka, pomáhať druhým som už vtedy videla ako svoje celoživotné poslanie. A nemusím byť v bielom plášti a titul MUDr. nepotrebujem.

Ďakujem vám za trpezlivosť a za váš záujem. Verím, že si v mojich článkoch na blogu nájdete niečo, čo sa vám bude páčiť a bude pre vás prínosné a obohacujúce. Vopred sa teším na vaše ohlasy.

Adri

P.S.: Zatiaľ čo ste si čítali tento článok, vo vašom tele sa vytvorilo veľa rakovinových buniek. To je normálna vec. No váš imunitný systém ich vychytal. Na to ho máme. Takže sa oň dobre starajte, aby fungoval. 🙂

Citujem z knihy Pravda o rakovine (autor Ty M. Bollinger):

Rakovina je úplne normálna. Vaše telo je plne vybavené na to, aby sa vyrovnalo s rakovinovými bunkami po svojom, pretože má fantastickú schopnosť zničiť desaťtisíce nových rakovinových buniek, ktoré sa denne tvoria. Imunitný systém je skutočný zázrak stvorenia, ak funguje správne, a pritom jeho zásluhy často hlboko podceňujeme.“

Najnovšie články z môjho blogu

Na pamiatku Micharly
Životy niektorých sú až zúfalo krátke. Moja sestra Miška tu bola iba 40 rokov. Stala sa obeťou…
Celý článok
clanok-4
Čo je to zdravá strava? Túto otázku si kladie asi každý z nás, kto sa zamyslel nad jedlom,…
Celý článok